Južné Čechy

Deň -1

Oficiálne idem spať ku kamarátovi, aby sme ráno vyrazili spolu. Nešiel som tak celkom k nemu, každopádne večer, noc aj ráno boli viac ako príjemné. Na cestu som však musel vyraziť sám.

Varovanie: Pozor na psov. Vraj nevedia byť tri dni sami doma.

Deň 1

S Peťom to býva často napínavé, lebo vie prísť úplne inokedy a úplne inde, ako sme sa dohodli. Alebo tesne pred odchodom oznámi, že náhle nemôže a nepríde. Naozaj si ale nepamätám kde a kedy sme sa stretli, ale už mi stihol ráno zavolať, že bude meškať. Tentoraz to nebolo vôbec strašné a o chvíľu sme vyrazili do Rakúska, prešli sme hranicu v Bergu, potom Hainburg, kde sa s tým svojim autobusom skoro nezmestil pod bránu čo majú na ceste, prešli sme cez Dunaj a severom sme obišli Viedeň aj diaľnice. V Kremse sme sa napojili na cestu popri Dunaji, volajú ju Romatikštráse. Tým, čo ju nepoznajú, silné odporúčam. Kochačka, pohoda, hlavne v lete. Z jednej strany vinohrady, domčeky, občas nejaké hrady, z druhej Dunaj úplne vedľa a na úrovni cesty. Niekde tam sme sa najedli a dal som si pozor, aby som neurobil chybu z minulosti a k rezňu so zemiakmi si nevypýtal aj šalát. Lebo Rakušáci za šalát považujú okrem iného aj zemiakový šalát. No a jesť zemiaky a k nim zemiakový šalát, to som až tak veľmi nechcel. Peťovi začalo byť zima na kríže a potreboval si kúpiť väčší ladviňák, najlepšie taký, čo by sa mu hodil k motorke. Ako zázrakom sa o pár dedín neskôr priamo pri ceste objavila predajňa Hondy. Najskôr nič, že Slováci, ale potom si všimli, že naše dve motorky majú celkový objem motorov 4,3 litra, čo bolo asi viac, ako všetky ich vystavené a začali sa o nás už trochu zaujímať. Nakoniec boli aj celkom ochotní. Nákup prebehol v rýchlo, Peťo kúpil ladviňák a zdrhali sme, lebo jeho žena (na zverejnenie jej mena nemám licenciu) si tiež chcela niečo kúpiť a Peťo sa bál, že by v tomto prípade musel zháňať prázdnu dodávku idúcu opačným smerom.

V rámci spoznávania sme odbočili a vybehli hore do koncentráku Mauthausen. Na úvod padli nejaké politicky nekorektné vtipy, ale zase je pravda, že moc na srandu to nie je a je to fakt hrozné, čoho sú ľudia schopní. Prešli sme zrýchlené tábor, nakukli do plynových komôr a spaľovni, pozreli kameňolom a ťahali ďalej. Popod láger sme prešli trochu na sever a cez zvyšky rakúskeho vidieka a niekoľko tunelov sme prekročili české hranice, poobdivovali množstvo herni, kasín a bordelov, natankovali a prešli do Vyššího Brodu. Odtiaľ popri Vltave cez Ružomberok, po česky Rožmberk do Českého Krumlova (neviem, či existuje aj iný, Nečeský). Cestu som poznal, ale prekvapili má dve veci. Teda tri. Plus jedna. Prvá, že pár rokov predtým som po nej išiel na Intruderi asi 80-kou a cesta sa mi zdala úzka a kľukatá. Teraz sa nejako zmenila na hajvej číslo jedna. Druhá vec má zaskočila, že som výrazne odfrčal aj Peťovi na jeho GW a on tomu vie teda poriadne nakladať. Tretie, čo má prekvapilo bolo, že keď má dobehol hovoril, že hneď vedľa cesty sa páslo stádo divých tvorov, ktoré som si vôbec nevšimol. Bonusom bolo, a to nás prekvapilo najviac, že v Krumlove boli skoro všetky penzióny pozatvárané, napriek tomu že booking sľuboval nepreberné ponuky ubytovania aj s parkovaním. Vraj je už po sezóne. Nakoniec sme ale jeden našli štýlom, že sme s Peťovou ženou išli po ulici a zvonili na zvončeky všetkých penziónov. Na tretí pokus sme našli.. Ako to už býva zvykom na motrokách, keď má človek veľa kufrov a ešte aj prilbu, izby na najvyššom poschodí. Bez výťahu. S úzkym schodiskom. Ale sucho, teplo a posteľ, dokonca bol aj s garážou a raňajkami! Príjemná výhra.

Odparkovali sme teda motorky, zhodili veci na izbách a išli von. Na Peťa a jeho ženu som musel trochu čakať, asi okrem motooblečenia zo seba zhadzovali asi aj napätie z tých divých zverov. Ale veď sa nebolo kam ponáhľať. Len ma trochu mrzelo, že ja som nemal s kým zhadzovať. Bývali sme skoro v centre, cestou k Vltave sme urobili asi 200 fotiek a išli sa najesť.Už si nepamätám, čo sme jedli, ale viem, že sme k tomu čítali veľa írskych knižiek a ja som si pomedzi to ešte prečítal dva české časopisy a Peťova žena čítala zase juhomoravskú literatúru z červenej knižnice. Nakoniec sme tam zostali úplne sami, prišiel čašník, že už musíme ísť. Presviedčali sme ho, že si musíme ešte prečítať rozprávku na dobrú noc, ale on nás naopak presviedčal, že vraj až zajtra. No ale aká to je rozprávka na dobrú noc, keď to je na druhý deň? Peťo dostal fantastický nápad, že či si ju neprečíta čašník s nami a že mu tu rozprávku kúpime. Zrazu sa všetko na dobre obrátilo, rozprávky sme spolu s čašníkom prečítali aj v írštine, aj v juhomoravčine.

Deň 2

Ráno bolo úplne v pohode, aj keď som mal pri pohľade na platobnú kartu pocit, že sme vykúpili celé kníhkupectvo. Dali sme si raňajky a vyrazili zase smerom Šumava. Podarilo sa nám dostať k Lipnu a spomenul som si na film, ktorý som tiež nevidel, že Želary. Bola aj Želnava, aj Volary, asi autor kombinoval, aby sa tam síce každý spoznal, ale aby nikoho menovite neurazil. Niekde tam sme odbočili do Šumavských lesov, mala tam byť technická pamiatka, už som ale zabudol, čo. Asi po 20km sme prišli na koniec cesty, kde bolo parkovisko. Pamiatka bola ešte asi 200 metrov ďalej kdesi medzi stromami. Peťo sa rozhodol, že to je ďaleko a že ideme radšej na kofolu do miestneho šenku. Domáci bol pohodový, aj sme pokecali, potvrdil tých nekonečných 200 metrov, dopili sme, sadli na motorky a vrátili sa. Na križovatke na hlavnú cestu išlo oproti nám asi 20 jawistov. Po ich prejazde bol vzduch taký modrý, že sme si pripadali ako v nebi. Ale hlavne sme nevideli, či je cesta prázdna a či sa môžme bezpečne pripojiť z vedľajšej. Pokračovali sme ďalej cez Kvildu a Horskú Kvildu, cesta naozaj suprová, prázdna, len Peťo sa bál, že spoza stromu vyskočí nejaký živočích väčší ako jeho Goldwing a neuhne mu z cesty. Ja som na takéto sprostosti nemyslel, pretože som bol presvedčený, že plne natankovanej a polovične rozbehnutej Rakete sa aj medveď radšej uhne. Prišiel však konec našim rozkošiam na Šumave, odbočili sme na sever a dali obed v Kašperských Horách. Pri odchode z obeda sa už trochu dosť ochladilo. Pokračovali sme na severovýchod, ale neviem už presne kadiaľ. Akurát viem, že cesta bola uzavretá, že sa opravuje. Ale domáci nás poslal ďalej a namiesto veľakilometrovej obchádzky sme urobili iba takú málokilometrovú.

Najbližší cieľ bol Hoštice u Volyně. Čo bol v podstate cieľ už od začiatku, len sme sa k nemu museli prepracovať, lebo veď mototao te ťing. Máme fotky zo železničnej nezastávky, aj sme boli vzdať úctu Michalovi Tučnému, aj sme si u Miluny dali občerstvenie, aj boli pozrieť na JZD, ale už sme pre krátkosť času nešli dovnútra. Pokračovali sme naspäť na východ. Plán bol pozrieť si Hlubokou, poludník v Jindrichovom Hradci a niekde tam sa ubytovať. Hlubokou sme stihli len tak exteriérovo, ale okolo Henrichovho Hradca sa opravujú cesty či čo a už som tam tento rok blúdil druhý raz. Takže sme tam netrafili. Celkovo to tam bolo veľmi napínavé, pretože okrem toho, že tam nikde nebol ten Hradec, neboli tam ani benzínové pumpy. Čo je v prípade mojej smädnej motorky fakt prúser. Nakoniec ešte zblbla navigácia, každého nás posielala inou cestou, nakoniec a už skoro za tmy sme nabrali odniekiaľ smer Telč. A ako spievajú Tři Sestry, šetrím zbytky pár a v nekonečným lese, síce malá pumpa a bez myčky, ale hlavne otvorená! Dojazd som mal ani nie 30km, čo v praxi znamená asi 2 litre benzínu. Beriem plnú ako frajer, veď mi to vyjde aspoň na Moravu. Peťo machruje a netankuje, že netreba. Neviem, kam dáva ten benzín, či tam má nejaké prídavné igelitky, alebo do kufrov. A ideme ďalej. Je už tma, zima. Peťo ide nejako pomaly, tak ho ofúknem a o pár sekúnd sa mi stratil v spaťákoch. Čakám, idem pomaly, ale on nikde. Čakám, stojím. Už sa chcem otočiť, ale v tom vidím tých jeho pätnásť svetiel ako na americkom kamióne, ako ide krokom. Pokračuje bez viditeľných problémov ďalej, tak už idem aj ja pomalšie, do cieľa máme kúsok, netreba riskovať. V Telči mi hovorí, že tam, kde som ho obiehal, mu asi sekundu predtým modelkovym krokom prešla cez cestu laň. Tá jeleňova žena. To asi preto, že na to celý deň myslel. Ja som myslel na niečo úplne iné, ale mne sa to nesplnilo. Nemyslím samozrejme jeleňovu ženu, ale inú štíhlu laň. No čo už. Zadné sedadlo mám voľné, ale aj tak budem radšej, keď budeš mať vlastnú motorku. Zháňanie ubytovania v Telči bolo tiež trochu zaujímavé. Na námestí bola už o ôsmej tma a ticho, otvorená jedna pizzeria a jeden bar. Našli sme na bookingu blízko nejaký hotel, chceli ho zarezervovať, ale že pôjdeme a skúsime sa dohodnúť osobne, nech nemusí platiť tie poplatky. V hoteli nám recepčný ale povedal, že tie lacnejšie izby z ponuky už má plné nejakými robotníkmi a někde se vloudila chybička. Má ale iné, drahé, zato štýlové, z 90-tych rokov. Nevadí. Mal garáž zo zadnej strany, obišli sme námestie, aj nejakú uličku z mokrých mačacích hláv a dali motorky pod strechu aj pod zámok. Tam sme pochopili, prečo mal lacnejšie izby už nedostupné, lebo tam mal odparkované porsche kabrio a ešte nejaké ďalsšie podobne lacné auto. Pochopili sme rýchlo, že recepčný je aj majiteľ. Ešte nám rozprával, koľko zaplatil za víkend v Karlových Varoch s frajerkou. Ale veď v pohode. Volal nás aj na večeru, ale chceli sme sa trochu po celodennom sedení prejsť, tak sme išli asi sto metrov na pizzu. Dali sme si dve alebo tak nejako, k tomu sme prečítali zopár českých časopisov a na dobrú noc aj po jednej alebo dvoch írskych knižkách.

Deň 3

Raňajky boli v pohode, odjazd tiež. Zobrali sme to cez Dačice smer Vranovská priehrada, z rodinných dôvodov. Moja teta tam mala chatu a Peťo tam prežil detstvo. Cesta bola dobrá, ale každú hodinu sa ochladzovalo. Zaujímavé bolo, že za značkou okresu Znojmo akoby práve skončila druhá svetová. Aspoň teda cesta vyzerala ako po bombradovaní, ešte sa z nej aj dymilo. Opartne a na naše pomery pomaly sme ju prešli a popod Bítov sme prišli do Vranova.Popozerali sme bývalé rodinné sídlo a potom už odfrčali cez Znojmo a Mikulov do Valtíc. Cestou sme sa ešte zastavili v múzeu motoriek na čaj, lebo sme si už olamovali cencúle z nosa. Pre domácich, rampouchy. Peťa potešilo niekoľko starších Goldwingov. Video sa mi nepodarilo nahrať. Vo Valticiach už len klasika svíčková s knedlíkem, palacinky s nutelou, 9 čajov na rozmrazenie, účet, a cez Reich domov. Na pumpe v Hohenau som skoro skončil na zemi, lebo bol pod stojanom rozliaty olej. Odjazd bol teda extrémne opatrný. Doma znova pozor, aby sme si neulomili ten podstatný cencúľ / rampouch, horúca vaňa a pekný výlet za nami.

Poznatok na záver

Odteraz sa budem pri každej viacdennej ceste celý čas báť, že mi kvôli nedostatku miesta v hoteli budú musieť do izby nasťahovať prítulnú modelku-motorkárku. 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE