Španielsko, Portugalsko, Španielsko a späť

Tento cestopis má síce v názve Portugalsko, ale keďže sme doleteli Malagy bude aj trochu o Španielsku a jemne o Francúzsku. Je blbosť chodiť dole do Španielska na prelome júla a augusta, keď je tam tak nechutne teplo, ale z pracovných dôvodov neprichádzal iný termín do úvahy. A keďže sme už s mojou najlepšou ženou mali citeľný motocestovateľský absťák, rozhodli sme sa, že ideme.

1. deň  - vstávame nechutne skoro, syn nás vezie do Viedne na letisko. Lenka je seknutá, kým chodí, je to viac menej OK, keď si posedí, tak postaviť a rozchodiť sa, to je celkom boj. Naozaj nevyzeráme ako drsní motorkári. Leteckej spoločnosti sa podarilo  zacheckovať dvoch ľudí na jedno sedadlo, tak to pol hodiny riešili, až sa to vyriešilo samo, jeden maďarský mladík skolaboval, tak ho oživovali, došli aj saniťáci, došlo na infúzie a nakoniec celá partia vystúpila z lietadla, takže dievčina, čo nemala sedadlo, zrazu mala tri. Odleteli sme s cca dvojhodinovým meškaním. Prílet, nechutne teplo, Bolt z letiska 16 eur, motorka bola tam, kde mala byť (vďaka milý Motobox), cca pol hodinku sme sa prezliekali, zabudli urobiť fotku a za necelú hodinku sme v Antequere.

Ubytovali sme sa (po ťažkom boji, ani s pomocou susedov nešiel otvoriť číselný trezor na kľuč), boli sme kúpiť niečo na obed, bolo strašné teplo, tak sme si pospali, prešli sme sa k Unesco dolmenom, dolmeny zavreté, lebo teplo, otvárajú až o 20.00. Vrátili sme sa cez kompletne vymreté mesto a na 20.00 vyrazili k dolmenom, Dolmeny Menga a Viera super, majú krásne múzeum s bezplatným vstupom, cestou naspäť celé mesto už žije, tak sme si dali dve deci a šli späť.

Samotné mestečko je také vreckové. Niekoľko romantických námestíčok, ale v zásade ho máte prejdené asi za 2 hodiny.  (napr. Pl. Portichuelo, potom okolo Iglesia Santo domingo na Pl. San Sebastian.)

2. deň – budík máme na 7.00, klasika, 6.10 som hore, raňajky a po raňajkách sa to začne, obidvaja črevné potiaže, až sa bojíme, že nestihneme vstup na Camito del Rey. Tak nejaké čierne uhlie, potiaže našťastie poľavili a tak sme to stihli. Mali sme kúpený vstup na 12.30, už o 12.00 sme tam, je teplo, ale je to v skalách, tak sem-tam aj nájdeme tieň. Proti pôvodnej trase, keďže vidno kade chodili a po čom, je to len taká prechádzka – chvalabohu, staré Caminito by som nedal. Cesta naspäť na motorke je čisté peklo, je to ani nie hodinka, ale raz mi teplomer ukázal 43 stupňov, musel som zastať na pumpe a namočiť bufo, čo mám v prilbe, lebo by som sa uvaril.

Pár poznámok ku Caminitu: Vstup na Caminito treba objednať vopred https://www.caminitodelrey.info/es/entradas/comprar na trasu sa vchádza severným vstupom od „El Kiosko“, celá trasa komplet má dĺžku cca 7,7 km. Aj našim slimačím tempom a fotením na každom kroku sme to dali za 3 hod. Super je, že chodí kyvadlová doprava, cca pol kilometra od vrátenia prilieb a za 2,50 nás odviezli naspäť k motorke ku El Kiosku. Ale hlavne v lete, nebyť lenivý si privstať a treba si dať vstup na skoršiu rannú hodinu, lebo náš bol na obed a ku koncu okolo tretej teploty atakovali 40tku.

3. deň – presun do Cordoby, navolili sme cestu mimo diaľnic, bola super, bolo to trochu cez mierne hory, pár skvelých zákrut a za tie dve hodinky sme stretli len pár áut. Nechápem, ako to na juhu Španielska dokázali, majú starú cestu, vedľa nej staršiu diaľnicu zadarmo, plus ešte jednu  novú diaľnicu spoplatnenú. A všade dve a pol auta. Ešte jedna vec mi je záhadou. Prečo motorkár ovešaný taškami z motorky, prilbami a všetkým možným, vždy nafasuje izbu na najvyššom poschodí.  A keď už sme pri divení, v Cordobe majú semafory pri výjazde s kruhového objazdu. Kým mi to došlo, že to je semafor pre mňa zo dva krát som preletel na červenú. Mali sme objednaný vstup do Córdoba Mezquita na 16.00, došli sme o 14.00, ujo pozrel, že tam nie je veľa ľudí a pustil nás. Vyzerá fajn, hlavne tie pôvodné arabské veci. Dali sme neskorý obed v Bodegas Mesquita, pre mňa to bolo zážitok dňa, neveril by som, že kombinácia bielej ryby s pomarančom, cibuľou, olivami a všeličím iným môže byť taká chutná. Prešli sme sa aj do galérie moderného umenia, vonku 40 stupňov v galérii snáď 20, zamestnancov zo 10 a my dvaja jediní návštevníci. Ani sa nedivím, aj na mňa a to mám rád rôzne divotvornosti, to umenie bolo príliš moderné. Všetko ostatné, čo mala Lenka naplánované bolo už zavreté, tak sme sa len večer prešli po meste, nasali atmosféru, popočúvali gitarový koncert a išli spať.

4. deň – keďže sme včera nestihli prehliadku starých kúpeľov (teda to, čo po nich ostalo) a moju najlepšiu ženu to dosť iritovalo, objednala ešte včera večer do nich vstupenky a nechutne skoro ráno o 8.10 sme už stáli pred Baňos de Alcázar Califal a absolvovali prehliadku.  Potom len rýchlo dobaliť a presun do Sevilly. Kúsok pre Sevillou sme sa zastavili v motoreste na kávu, motorest vyzeral, ako tie klasické americké  použité v úvodnej scéne hororových filmov, ale obsluha milý starý pán, kávu robiť vedel a keď  sme videli, ako vedľa sediacemu deduškovi priniesol nárez Jamon cerrano, hneď sme si ho dali na raňajky aj my. Ďalšie jedlo, čo v Španielsku asi nikde nesklame.

Kým začalo byť nechutne horúco a bolo zatiaľ len strašne horúco, stihli sme prehliadku Palacio de Dueňas, vedeli to starí španieli, ako stavať, bez klímatizácie, hrubé múry a dalo sa tam existovať aj v tom teple čo bolo vonku. A samozrejme pekné, veľké záhrady. Aj dnešní španieli niečo z toho pochytili, pod Parasolom (Setas de Sevilla) bolo dýchateľne aj o druhej poobede.

Potom len obed na  námestí Alfalfa a šup šup siestovať na klimatizovaný hotel. Večer ma Lenka hnala jak zdurenú kozu cez Plaza de Espana po ulici de la Constitucion, okolo katedrály do Barrio Santa Cruz a na záver zase k Parasolu, aby sme mali  nočnú foto. Ešte sme stihli drobnú večeru a drink na ulici pred hotelom.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE