3000 km Vietnamom

13.04.2022, 8. deň vo Vietname
Ráno sme vypadli pred pol 7. Džungľa a dediny boli zahalené do hmly. Všetko bolo také pokojné. Žiadna premávka, iba my. Kilometre ubiehali a chceli sme spraviť prvú foto. Ako sme zastavili a chceli sa otočiť tak bum. Štrk pod nohami a neustál som to. Motorka spadla a Niki sa rozvalila na stred cesty. Ja som po gymnastickom premete zostal na nohách. Na moto žiadne veľké škody. Ohnutá páčka spojky, padák už aj tak bol oškretý. Pozbierali sme sa, spravili prvú foto a dúfali, že celý deň nebude blbý. Hneď na to sa nevinná hmla zmenila na dážď a naša rýchlosť klesla. Okolo pol 9 sme sa dostali do národného parku, kde sa nachádza najväčšia jaskyňa sveta Son Doong, ktorá má vlastné oblaky, počasie, rieku, vodopád a prales. Táto jaskyňa je prístupná ročne iba pre 700 ľudí a cena expedície sa pohybuje od 300 po 3000 dolárov, preto sme zvolili bežnú tour v inej jaskyni. Vstupné bolo 4€ a cena lode, ktorá nás brala sa rozdelila medzi počet ľudí, ktorí na nej sedeli. Nás sa hneď ujal sprievodca štvorčlennej skupiny. Loď stála 4€ na osobu. Po cca pol hodinovej plavbe sme sa dostali pred vplav do jaskyne. Vypol sa motor a už iba veslovali. Bolo to úžasné. Plavba v jaskyni tam a späť trvala cca hodinu. Ďalej sme pokračovali zase na Ho Ci Minovu cestu. Zastavili sme sa v servise. Posunkami som vysvetlil, že mam problém so spojkou. Samozrejme keď to pozrel mechanik tak najskôr nechápal, že v čom je problém, keďže u nich jazdí všetko čo má aspoň motor a dve kolesá. Naznačil som mu, že páčka je zohnutá. Podal mi kladivo, narovnali sme a išli ďalej. Niki mi pripomenula, že keď to šlo tak hladko mal som dať aj našponovať reťaz. Nevedeli sme to spraviť sami, pretože náradie v moto bolo dosť mizerné. V ďalšom servise za mestom si za mazanie, šponovanie reťaze a dofúkanie pneu vypýtal 20000 dong (1€ je 25000 dong). Ho Ci Minova cesta sa zmenila na parádnu širokú cestu s minimálnou premávkou, kde sa dalo plynule jazdiť 70-80 km/h. Pokračovali sme smer pobrežie a napojili sa na hlavný ťah z juhu na sever. Niki sa pokúsila v banke zmeniť peniaze, no okrem hysterického smiechu štyroch pracovníčok sme nevyriešili nič. Premávka bola úplná katastrofa. Boli sme tu už vyše týždňa, ale stále som žasol a premýšľal čo majú tí vodiči v hlave. Keď kvôli pár sekundám riskujú život seba a iných. Zakotvili sme v meste Tran Dien Chau v peknom hoteli s výhľadom na rieku, ktorý bol lacnejší ako včerajší pajzel.
Dnes 326.4 km

14.04.2022, 9. deň vo Vietname
Prvých dnešných 150 km bolo utrpenie v podaní hlavného ťahu. Jediným spestrením bola zámena peňazí v banke. Trvalo to asi pol hodinu. Totál nechápaví ľudia. Niki prešla na vyšší level aktivity- kreslenie. Dohodli sa a proces výmeny bol nasledovný: Najskôr preskúmali všetky víza v pase. Potom si vygooglili obrázok 100€ a porovnávali s originálom. A nakoniec sa tam zjavil chalan, ktorý chcel zameniť dongy na eurá, lebo pracuje v Nemecku. Tiež na neho pozerali nechápavo, že čo po nich chce. Niki to využila, zamenila s chalanom peniaze rovno pred okienkom v banke a každý išiel svojou cestou. Okolo pol 12 sme sa dostali do komplexu chrámov Bai Dinh. Bolo to fakt obrovské, našťastie tam ľudí rozváža elektrické auto. Popozerali sme si rôzne chrámy a záhrady. Najväčšou atrakciou je veža, v ktorej je zlatý budha a výhľad z 12. poschodia. Poslednou zastávkou bol budha na kopčeku, ku ktorému viedlo asi milión schodov. Z vrchného schodu sa Niki vyšmykla prilba a pekne odskákala asi 20 schodov dolu. Našťastie sa nič nestalo, teda nič čo by sme si všimli, lebo prilby boli doškrabané dosť. Ďalšie kilometre nás zaviedli do národného parku Cuc Phong. Za poplatok 2,5 € na osobu sme mohli pokračovať 12 km do útrob džungle. Cestou začínali rôzne pešie túry. Vybrali sme si tú najkratšiu do jaskyne, kde nás zase čakalo pekné prevýšenie a schody. Keďže sa schyľovalo k večeru museli sme sa rozhodnúť čo ďalej. Pozreli sme ubytko cca 100 km od parku a vydali sa tým smerom. Z nevinnej skraty cez dediny bola asi 10 km piesková cesta popri lese, ktorá nás doviedla veľkému jazeru. Po napojení sa na hlavnú cestu sme začali hltať posledné km. Po 18 tej hodine sme sa dostali na ubytko a cirkus začal znovu. Ani slovo po anglicky, nefungovali obrázky proste nič. Keď sme na recepciu prišli obaja pani sa hrala na nemú a nepovedala ani slovo. Asi po 15 minútach sme sa dopracovali k tomu, že izba stoji 300000 dong, lebo je luxusná VIP. Ďalší problém bol, že nechcela, aby sme zaplatili dnes. O ďalších 15 minút neskôr sme pomocou rúk, nôh a translatora zistili, že ráno musí skontrolovať minibar na izbe. Odvtedy sme vedeli, že máme minibar. [😃] Nebojte sa, neboli sme v žiadnom Hiltone. V skutočnosti to bol trošku pajzel ocenený dvoma komunistickými hviezdami na recepcii a so žabou v kúpeľni. Večer sme zachránili jedlom a studeným pivom.
Dnes 306.5km

15.04.2022, 10. deň vo Vietname.
Ráno, tak ako vždy sme vypadli okolo 7:00. Prvé dve hodiny jazdy sme mali mať asi dobré výhľady. Preto asi, lebo bola extrémna hmla a viditeľnosť bola do 10 metrov. Podarilo sa nám zavesiť za oranžový pick-up, ktorý bolo ako tak vidieť a nasledovali sme ho. Po čase sme zvolili vedľajšiu cestu s malou premávkou. Bolo to celkom zaujímavé, pekný asfalt a čajové plantáže. Pred obedom sme sa dostali do mesta Son La, a naobedovali sa v modernom nákupnom centre. Za mestom bola jedna z 25 panoramatických ciest. No podľa nás to nebolo nič moc, a preto sme v polovici odbočili skratkou smer Muong Lay. Cesta viedla cez malé dediny v horách. Prvá polovica bola fajn, no na druhej robili cestu. Náhodou som zle pochopil cestára a vbehol som na nový asfalt a trošku im ho pooral. Nevyzerali velmi nadšene. Za nami bolo počuť iba no noo noooooo. Sorry nechceli sme. Ďalšie kilometre sa striedal štrk a piesok. Boli sme dosť unavení. Celý deň sme jazdili v kopcoch, no teploty boli fakt vysoké. Pred 18tou sme prišli do cieľa a začali riešiť ubytko. Prvý hotel sme našli, ale je 3 roky opustený. Bol to parádny komplex na kopci s bazénom. Ďalší hotel sme ani nenašli. Na tretí pokus sme našli fajn ubytko na brehu rieky. Cena cca 8 € na dvoch bola super. Večer sme sa prešli neďalekou dedinou, kde sme sa chceli najesť, no nepodarilo sa. Cestou späť na hotel sme boli atrakciou. Miestne deti sa nám chodili zdraviť a chalan v obchode dal videochat s majiteľkou, že sú tu turisti. Na večeru a raňajky sme si kúpili veľké balenie keksov, ktoré sme už mali overené. Letmý pohľad na krabicu: citrón, karamel to bude dobré. No ako sa ukázalo ten citrón bol v skutočnosti Durian zapáchavý. Bol to fakt extrém. Ja som to iba otvoril a stačilo. Takže polovica našej večere zostane ako darček na izbe pre ďalšieho hosťa.
Dnes 375.1km

15.04.2022, 11. deň vo Vietname.
V noci bola riadna búrka, lejak neuveriteľný, niekoľko krát vypadla elektrina v celej dedine. Ráno ešte trošku pršalo, ale kým sme sa pohli bolo po všetkom.

Cesta bola luxusná, žiadne autá, nádherný asfalt a prehľadné zákruty. Po 20 km sme odbočili na vedľajšiu cestu za dobrodružstvom. Ako sme stúpali, povrch sa zhoršoval a s výškou pribúdala hmla. Nakoniec sme nevideli vôbec nič. A zrazu sek a hmla bola preč. Začali dediny a 50 km dokonalej cesty. Samé zákruty, za celý úsek sme stretli len 2 autá a zopár skútrov. Cestovná rýchlosť 80-90 km/h. Krajinu lemovali ryžové polia. Ani to tak dlho netrvalo a boli sme v meste Lay Chau. Posledných 70 km sme šli hlavnou cestou a bolo to poznať. Dali sme zopár foto zastávok a prišli sme do cieľa, do mesta Sa Pa. Je to tu prezývané aj Tonkinské Alpy. Údajne najdlhšou lanovkou na svete sme sa vyviezli na Fan Si Pan (3143 mnm). Preto píšem údajne, lebo toto tvrdenie sme počuli aj v Arménsku (wings of Tatev). Bohužiaľ výhľad nebol žiadny, pretože bola dosť hustá hmla. Ale aj tak to stálo za to. Po návrate sme sa ubytovali v malom peknom penzióne a šli do mesta. Všetko bolo extrémne vysvietené, hotel vedľa hotela a samá reštika. Ceny boli také turistické. Nakoľko týmto dňom sme ukončili náš vopred pripravený plán, a to s predstihom, nasledovala improvizácia.
Dnes 183.1 km

16.04.2022, 12. deň vo Vietname
Pôvodne sme chceli vstávať až o 7:00. Ale už o 6:30 nás zobudili zvuky akoby z ríše živočíšnej. No bohužiaľ to boli zvuky z ríše ľudskej... Trieskanie dverami, škrekot, posúvanie stoličiek. Proste hovädá, a to v strednom veku, žiadne rozbláznené deti. V noci bol zase silný dážď, ráno bolo všetko mokré a klasicky hmla, ktorá nás sprevádzala takmer celý deň. Našou prvou zastávkou bolo mesto Lao Cai. Dali sme zopár foto pri rieke, za ktorou je Čína.
(Pri Číne som už bol zo západu v Tajikistane, z východu v meste Blagoveščensk a teraz z juhu. Najvyšší čas navštíviť už Mongolsko a dať to zo severu.) Ďalej sme pokračovali vedľajšími cestami do dediny Bac Ha, kde sa každú nedeľu konajú trhy etnických skupín. Na tretí pokus sme si dali skorý obed a prebehli trh na motorke. Postupne sme zahájili ústup dolu z kopcov smer Hanoi. Takmer do 15:00 sme opakovane vchádzali a vychádzali z hmly. Náhodou sme si prešli dediny, kde žijú etnické skupiny. Príroda sa zmenila a naskytli sa nám výhľady na stupňovité ryžové polia. Neskôr nám začalo trochu pršať. Napojili sme sa na hlavnú cestu a začalo peklo. Asi 50 km rozkopanej cesty všade blato, bahno. Celá moto a vlastne aj my sme boli totálne špinaví. Zakotvili sme v meste Tuyen Quang. Strategicky sme to mali cestou na letisko, kde si chceli na druhý deň preveriť info ohľadom korony a potom vrátiť moto.
Dnes 277.4 km

17.04.2022, 13. deň vo Vietname.
Ráno nás privítala zablokovaná motorka v garáži autom. Dvaja chalani asi neradi hrali aktivity, a preto keď sme ukázali na auto tak nechápali. Nakoniec sme ich museli dotiahnuť do garáže a ukázať im, že v čom je problém. Hneď od hotela nás sprevádzalo upršané chladné počasie. Našou prvou zastávkou bolo letisko, kde sme si potrebovali overiť info o odlete. Motorky mali všade zákaz vjazdu. Najskôr sme sa museli vracať do protismeru, potom sme to vzdali a šli cez všetky zákazy. Zastavil nás strážnik, ale radšej nás pustil do protismeru, ako by sa pokúšal pochopiť čo chceme. Vraj je všetko ok a na palubu nám stačí potvrdenie o očkovaní. Uvidíme. Ďalej sme šli do centra Hanoia vrátiť moto. Nebolo to ale také jednoduché. Hlavný most do mesta nie je pre moto. Museli sme to cca 10 km obchádzať. Pri požičovni bola hrozná premávka, no po dvoch týždňoch tréningu sa to dalo zvládnuť. Ľutujem ale ľudí, ktorí berú moto odtiaľto a sú tu prvý raz. Moto sme odovzdali okolo obeda, šlo to hladko a z nás sa stali pešiaci vo veľkomeste. Cestou na hotel sme si pozreli Ho Ci Minovo mauzóleum. Berú to trošku vážne. Kontrola a scanner pri vstupe. Kopec vojakov a čestná stráž. Čiary, kam ani noha nemôže vstúpiť. Neviem si predstaviť načo takýto cirkus. Čo tam asi tak môžem spraviť na betónovom námestí pred betónovou zatvorenou budovou. Cestou sme mali veľké jazero a chrám na ostrove. Šliapali sme celkom dosť cca 2,5 km k hotelu. Na recepcii vysvitlo, že ubytovanie je rezervované na 3 hodiny a nie na celú noc a vedia, že to majú blbo na bookingu. Samozrejme za dvojnásobnú cenu môžeme ostať celú noc. Po zrušení rezervácie sme bookli hotel o ulicu ďalej. Ako sa ukázalo tak 5 hotelov v okolí sa volá takmer totožne. Takže na piaty pokus sme našli ten správny, kde nám oznámili, že majú chybu na bookingu a nemajú voľnú izbu. Niki ich tak zdrbala, že dvaja chalani sa schovávali za pultom recepcie a dačo sa snažili koktať po anglicky. Takže po hodine sme sa vrátili do nášho 3 hodinového hotelu a zobrali to na celú noc. Zhodili sme moto veci a šli do mesta. Našli sme úzku ulicu, kde jazdí vlak a dostali sa do parku, kde je veľká socha Lenina. Celkom to tam žilo. Všade hrali futbal, kopec mladých chalanov na skatebordoch a do toho malé deti na elektrických autíčkach. Cestou späť sme sa zastavili na pivo a neskôr na prvú večeru. Preto prvú, lebo Niki si bola istá svoju objednávkou, až do chvíle kým sme dostali studené kuracie paprčky s mangom a chilly. Posilnení mangom a chilly sme zahanbene zaplatili a skúsili šťastie v inej reštike. Poslednou zastávkou bola katedrála a následne sme zahájili ústup na hotel a nákup suvenírov.
Dnes posledných 139.2 km

18.04.2022, 14.deň vo Vietname + cesta domov.
Ráno sme vypadli z hotela a pobrali sa na zastávku autobusu. Po pol hodine čakania bus naozaj prišiel, aj keď nikde nebol príchod napísaný. Na letisku boli trošku stresy, lebo včerajšie info, že jasne všetko je okej sa zmenili. Najskôr sa chalan čudoval, že máme jednodávkovú vakcínu, potom niečo googlil a nakoniec to zaklincoval, že či máme víza do Nemecka. (keďže to bola cieľová destinácia pre spoločnosť Scoot). Nakoniec sa všetko vysvetlilo a dostali sme letenky Hanoi- Singapore a Singapore- Berlín. Po troch hodinách letu nás čakalo 6 hodinové čakanie na 13 hodinový let do Nemecka. Všetko dopadlo fajn a nás čakal posledný prestup a to Berlín- Budapešť, kde sme mali auto. Všetci cestujúci už boli pripravení na nástup do lietadla, keď zrazu zmenili Gate. Takže celý dav sa pohol a cirkus kontroly pasov a leteniek prebehol ešte raz. Nakoniec sme s pol hodinovým meškaním prileteli do Budapešti a dostali sa bez ďalších komplikácií autom domov.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE