Na Saharu a späť

15. máj

Z rána ma budí pristávajúce lietadlo, ale nevadí mi to. Počas noci tu bol vážne pokoj a vyspal som sa do sýtosti. Zachádzam si 20 km mimo trasy. Do mesta Murcia, kde nakupujem motorový olej. Výmenu si ale nechám až do Maroka. Už po 160 km si robím pauzu. Za mestom Águilas schádzam k opustenej, neupravenej pláži. More je sviežej teploty a slnko páli statočne. Varím si obed, kávu a pokračujem po pobrežnej trase až k miestu nazvaného Tabernas desert. Nachádza sa 50 km severne od prístavného mesta Almería, z ktorého vyrazím do Afriky. Región Almeríe, do ktorého patrí aj spomínaná pustatina Tabernas, je najsuchšia oblasť Európy s veľkými rozdielmi v teplotách. Padne tu len málo zrážok a tak je táto oblasť veľmi vyprahla. Dôvodom tejto klímy sú hory Sierra de Alhamilla a Sierra de los Filabres, ktoré tvoria prirodzenú izoláciu od zvyšku Andalúzie.

V Almeríi si to namierim priamo do prístavu, aby som si zabezpečil lístok na niektorý zo zajtrajších trajektov. Je už poobedie, plavba trajektom bude trvať nejakých 4-5 hodín, tak nechcem prísť do Maroka po zotmení. Pani za okienkom mi hovorí, že o 40 minúť trajekt Almería => Melilla odchádza, ale že to stíham v pohode. "Pani, ale ja chcem lístok až na zajtra ráno, aby som dorazil do Maroka počas dňa." "Trajekt do mesta Melilla odchádza každý deň iba o takomto čase," hovorí pani. Sú tu ešte ďalšie dve lodné spoločnosti, cez ktoré by som sa mohol plaviť, ale... No dobre, beriem. Veď prečo si prvý dojem z Maroka nespestriť tým, že tam dôjdem o polnoci. V duchu sa pýtam sám seba, či som urobil dobre. Ponáhľam sa do checkingu, ale trajekt je skoro prázdny. To som teda nečakal. Asi päť áut a jediná motorka. Tá moja. Okrem personálu som tu jediný cudzinec. Plavba je pomerne zdĺhavá. Trvá 5 hodín. Je pred polnocou a po vylodení ostávam na parkovisku a premýšľam čo ďalej. Mesto Melilla, hoci je na Africkom kontinente, patrí ešte Španielsku a platí sa tu eurami. Ktovie, či to isté platí aj u mobilných operátorov. V Maroku stojí prijatie hovoru na Slovenskú sim-ku 2 €, volanie na SK je nedostupné (neskúšal som) a 1MB dát stojí 10-12 € v závislosti od operátora (ceny 2017). Zaslanie SMS je teda múdrejšou voľbou, ak sa človek odtiaľ chce ozvať domov. SMS stojí od 0,40-0,55 €. Najlepšou voľbou je však zadovážiť si domácu sim-ku operátora. Pol hodinku obchádzam mesto, hľadám kam by som sa zložil na noc, ale hotely sú tu dosť drahé a miesto na stan nenachádzam. No čo, ide sa do Maroka. Len kde je hraničný priechod? Sledujem bielu dodávku s francúzskou ŠPZ. Po chvíli blúdenia sa dostávame obaja na hranicu, kde je celkom rušno. No aspoň pred tou Marockou hranicou. Hneď sa na mňa zavesili lokálny "biznismeni". Tí, ktorí cudzincom "pomáhajú" prejsť hranicou, vypisovať potrebné dokumenty, za čo potom pýtajú zväčša neadekvátny honorár. Ja som na nich pripravený. Mám už vypísaný vstupný formulár vytlačený z internetu, ktorý je dostupný na oficiálnej stránke. "Potrebuješ ešte jeden formulár vypísať," vraví chlapík čo sa ma "ujal" a už mi ho podáva do ruky aj s perom. Dávam mu najavo, že nie som turistická pokladnička, nech nečaká odo mňa peniaze. Neodrádza ho to a vzápätí na mňa máva od okienka, kde sedí policajt, nech pristúpim. Predbehli sme asi 8 domácich, čo stoja v rade na odbavenie. Síce za svoju snahu aj tak pýta peniaze. Doslova 5 eur. Dávam mu jedno euro z vrecka. Nespokojne na mňa zazerá a niečo si hundre v arabčine. No aj tak sa slušne pozdraví a odchádza. No, dobre. Kam teraz? Pár metrov za hranicou je iný svet. A to doslova. Cesta je neosvetlená a rozbitá, navôkol sú odpadky. Chvíľku trvá, kým si človek zvykne na nové prostredie a prestane vnímať také banality. Mám slabší kultúrny šok. Ale snažím sa zvyknúť si hlavne na ostatných vodičov. Jazdí sa tu dosť chaoticky. Niektoré auta a motorky jazdia bez svetiel a ani samotná cesta nie je osvetlená. Keďže banky otvárajú až ráno, musím si nájsť hotel, kde budú akceptovať európsku menu. Tu si môžem dovoliť aj hotel, tie sú niekoľko násobne lacnejšie ako v Španielskej časti Afriky. Síce ich kvalita zodpovedá cene. Ale to mi nevadí. Už na tretí pokus som našiel ubytovanie, kde mi zoberú eurá. Majiteľ ma posiela s jeho synom, aby mi ukázal kde môžem bezpečne zaparkovať. Strážené parkovisko je samozrejme tiež platené, ale neodvážim sa nechať motorku cez noc pred hotelom. V sprche mi robí spoločnosť niekoľko švábov. Studená sprcha ma trošku prebrala, tak zvažujem ísť sa prejsť do mesta Beni Ansar, v ktorom sa nachádzam. Na to že je pol druhej ráno, je v uliciach stále rušno. Pán domáci nemá záujem vymeniť eurá za Marocký dirham, tak idem do postele.

Počet najazdených kilometrov dnes - 300.

16. máj

Banku otvárajú na čas. Mením si skoro celú hotovosť za marocký dirham. Hneď oproti banke si dávam kávu so sladkým pečivom, čo mi nahrádza raňajky. Vyzdvihujem motorku a vyrážam smer Fés. Cestou cez väčšie mestečká sa rozhliadam, kde by som si mohol zadovážiť marockú sim-ku do mobilu pre občasné dáta a volania domov. Slovenskú sim kartu mám odteraz len pre prípady núdze. Volania a dáta z nej sú ohromne drahé. Zastavujem pri garáži alias miestny obchod, ktorý má reklamu Maroc telecom. Snažím sa dorozumieť s predavačom. V Maroku nie je anglický jazyk veľmi populárny. Miestny hovoria skôr francúzsky, či španielsky, samozrejme nie všetci. Našimi hlavnými komunikačnými prostriedkami sú ruky a výrazy tváre. Najprv mi podáva nabíjačku. Nevzdávam sa. Dávam si mobil k uchu a ukazujem pritom na ceduľku Telekomu. Podáva mi svoj mobil, aby som si zavolal. Fajn. Vyberám z mobilu sim-kartu a ukazujem na ceduľku Telekomu. V tom pochopil o čo sa snažím. "Nepredávam sim karty. To je stará ceduľka." Vzápätí, ale vyťahuje kartu zo svojho mobilu a podáva mi ju s tým, že má ešte jeden mobil. Dobre to vyriešil. Pýta o do mňa 50 MDH, ekvivalent tomu je 5 eur. Súhlasím. "Jedol si už?" Ukazuje na brucho a ústa. "Ešte nie," odpovedám pokývaním hlavy. Za obchodom je stôl s plastovými stoličkami a slnečníkom. Ukazuje mi nech si sadnem a počkám, že mi donesie ochutnať tradičnú marockú špecialitu, ktorú tu má dnes na obed pre seba. Aspoň tak som to pochopil. Rozumel som každému jeho piatemu slovu. Ale prečo nie. O chvíľu prichádza s tanierom plným zeleniny, varených zemiakov a pečeného kuracieho mäsa. V druhej ruke drží celý chlieb a pohár vody. Wauu, prvý obed v Afrike a hneď grátis. Som prekvapený. Úprimne, čakal som nejakú maličkosť pod zub, nie celý obed. Srdečne ďakujem a púšťam sa do toho. On sa vracia do obchodu. Po výdatnom obede si ešte u svojho hostiteľa nakupujem 3 fľaše vody a ďatle na cestu. Je okolo obeda, cez 30 °C a mám v sebe 2 litre vody. Takže zásobiť sa vodou je na mieste. Mesto Féz je rozsiahle, hlučné a prašné. Má krásnu starobylú medinu (najstaršia časť mesta, obohnaná hradbami) plnú úzkych uličiek. Spolu tvoria obrovský labyrint, v ktorom sa človek ľahko stratí. Medina vo Féz je najväčšia na svete a je zapísaná ako svetové kultúrne dedičstvo UNESCO. Chlapík zo skútra mi kričí : "Hello Slovakia." "Máš ubytovanie?" "Poď za mnou." Vedie ma k hotelu v centre s krásnymi izbami. Je to ďaleko za hranicou toho, čo si môžem dovoliť. Nedopracovali sme sa k rozumnej dohode o cene a tak vravím, že buď mi ukážeš lacnejšiu izbu, alebo si niečo nájdem sám. Keď chlapík vidí, že so mnou nepohne, vedie ma k lacnejšiemu hotelu s prijateľnejšou cenou. Dnes ešte potrebujem vymeniť olej v motorke a môžem vyraziť obzrieť si trhovisko. Ťažko opísať miestnu atmosféru. Príjemné vône rôzneho korenia, pečiva, grilovaného mäsa, sa striedajú s pachom surového mäsa, rýb a vnútorností zo sliepok. Dajú sa tu nakúpiť veci od výmyslu sveta. Od oblečenia, cez bižutériu, potravín, autodoplnkov, náradia, suvenírov, obrazov a mnoho ďalšieho. Prechádzam sa tu tak dve hodiny. Ani som si neuvedomil a strácam páru, odkiaľ som prišiel. Taká amatérska chyba. Pýtam sa na smer k hotelu, ktorého názov asi aj tak zle vyslovujem, v ktorom som ubytovaný. Asi tu budem blúdiť dva dni. Vešia sa mi na plecia mladý pseudosprievodca, ktorý si všimol, že sa obhliadam po uličke, ktorou som prišiel. Z princípu ho odmietam aj jeho služby, tak sa ma pýta, či nechcem aspoň nejaký hašiš. Trvá mi viac ako hodinu, kým sa dostávam späť k hotelu. Tu sa zoznamujem s troma Španielmi, ktorí cestujú na bicykloch. Síce ich trasa vedie len severom Maroka, máme sa o čom baviť a tak sa dávame do reči. Volajú ma na večeru niekam do mediny. Idem, aj keď úprimne, veľmi sa mi nechce. Objedávam si národný pokrm Tajine (Tažín), ktorý je v Maroku asi najčastejšie konzumovaným jedlom vôbec. Tvorí ho podobne ako môj dnešný obed, kuracie mäso, zelenina, zemiaky pripravené v typickej Tajine hlinenej nádobe. Je veľmi chutný a pripravuje sa na rôzne spôsoby. Napríklad aj na vegetariánsky spôsob s cous-cousom. Dobre sa pri stole bavíme. Vyberáme sa k hotelu až po polnoci. Úprimne, ísť tadiaľto a takýto čas osamote, mal by som oči na stopkách. Čierne neosvetlené uličky, všade špina, mačky prehrabávajúce sa odpadkami a sem tam nejaký zhúlení Maročania.

Počet najazdených kilometrov dnes - 360.

17. máj

Prechádzam mestom Meknes s veľkým námestím a riadnou dopravnou zápchou v centre. Tu po prvýkrát ochutnávam úžasnú cukrovinku. Niečo na spôsob vyprážaných cestovín so zmesou korenia, či plnené datľami, orechmi, sypané sezamom a poliate medom. Nič podobné som zatiaľ nejedol. Po cestách míňam množstvo policajných kontrol. Zatiaľ sa mi nestalo, aby ma zastavili, ale aj tak odbočujem na ešte menej frekventovanú cestu. Momentálne jazdím bez navigácie, len s mapou, ktorú som si zadovážil ešte doma. Zastavujem v ďalšom garážovom obchode, nakúpiť nejaké zásoby. Aby bolo jasné, musím sa pýtať na cenu všetkého čo kupujem. Cenovky v týchto obchodíkoch nepoznajú. Vo väčšine prípadov by som musel zaplatiť za nákup toľko, koľko predávajúceho napadne. Z tohto dôvodu je dobré sa na cenu všetkého vopred spýtať. Dať tak najavo, že nie každý turista je chodiaca banka. To platí aj pre služby. Dnes cestu končím v meste Beni-Mellal. Nie je jednoduché nájsť tu hotel pod 13 eur. Pýtam sa už vo štvrtom. Zmierujem sa so situáciou a hovorím si, že len čo sa vymocem z veľkých miest Severného Maroka, oprášim opäť stan.

Počet najazdených kilometrov dnes - 330.

18. máj

Prechádzam prstom po mape. Mojím dnešným cieľom je dôjsť do mesta Marrakesh. Je vzdialené od Beni-Mellal 200 km. Zastavujem v Demnat na skorý obed a tu sa ku mne prihovára chlapík. Pýta sa, či si môže prisadnúť. "Jasné." Objednáva si mätový čaj. Najprv som si myslel, že mi bude chcieť vnútiť nejaký hotel, či výlet po okolí. Ale rozpráva ako študoval v Taliansku a že určite mám zájsť do mestečka Toufrine vo Vysokom Atlase. Podľa jeho slov je tam nádherné prostredie a ľudia tam žijú tradičným, vidieckym životom. Znie presvedčivo. Bez váhania mením dnešný plán s tým, že do Marrakesh dorazím až podvečer. Odchýlka od mojej dnešnej trasy vážne stojí zato. Úzka cesta, často bez asfaltu s pieskovými nánosmi, sa kľukatí v kopcoch Vysokého Atlasu. Miestni pracujú na poli, alebo pasú kozy a ovce. Na prepravu nákladu, či sena tu statočne slúžia oslici. Po 60 km sa vraciam naspäť, aby som stihol doraziť do Marrakesh ešte pred zotmením. V tomto smere by som došiel až do mesta Ouarzazate a to teraz nechcem. Mám ho v pláne o niečo neskôr. Trepem sa úzkymi uličkami mediny v Marrakesh. S takto naloženou motorkou je to slušná výzva. Okolo idúci majú so mnou veľkú trpezlivosť a promptne sa mi vyhýbajú. Ako ináč, máva na mňa chlapík s úsmevom, že mi pomôže nájsť čo hľadám. Neviem ako prišiel na to, že potrebujem pomoc :D . V tomto prípade mi prišiel vhod. Som riadne hladný a je asi 7 hodín večer. Tak nechcem strácať čas blúdením v medine s 260 kg vážiacou motorkou. Vopred si s ním dohadujem cenu, ktorú som ochotný dať za ubytovanie, strážené parkovisko (stojí ma viacej ako hotelová izba) a jeho bakšiš. Je rozumný a nesnaží sa zo mňa vytrieskať viac peňazí. Hodinu na to sa už prechádzam po medine v uličkách s množstvom obchodíkov, stánkov a remeselníkov. Najnavštevovanejším miestom v tomto meste je svetoznáme trhovisko Jemaa el Fna. Každým večerom sa tu stretáva množstvo zabávačov, artistov, tanečníkov, spevákov, ktorí sú pestrofarebne poobliekaní a snažia sa zaujať čo najviac ľudí. Samozrejme za účelom zarobiť si. Typickým osviežením na trhovisku je čerstvo vytlačená šťava z parádne sladkých pomarančov. Nie je tu núdza ani o drahé reštaurácie a útulné kaviarne. V tomto meste si uvedomujem skutočnosť, že Maročania sa neradí fotia. Je priam nemožné urobiť fotku bez toho, aby neodvrátili pohľad, či nezakryli si tvár rukou. V inom prípade si za pózovanie vypýtajú peniaze. Hodil by sa mi tu nejaký nenápadný fotoaparát s rýchlym snímaním. Idem už na hotel, zajtra mám celý deň na to, aby som tu objavoval zapadnuté uličky a obzrel si všetko, čo toto nádherné mesto ponúka. Je toho vážne dosť. Zvyšok večera trávim v na hoteli v spoločnosti Kanaďanky, Francúza, Maročana (majiteľ hotela), Senegálčana a dvoch Nemcov. Celkom dobré multi-kulty, že?

Počet najazdených kilometrov dnes - 320.

19. máj

Riadne som ponocoval. Vstávam až o 11tej. Je čas na obedňajší Tajine a kávu z mediny. Hneď potom vyrážam obzrieť si najväčšiu mešitu v Marrakesh, mešitu Koutubiu, tiež vysokú školu, medresu Ben Youssef, moderný palác Bahia aj bývalý palác El Badi so zaujímavými výhľadmi. Škoda, že do mešít majú cudzinci vstup zakázaný. Ale ako nemoslim sa s tým musím zmieriť. Veď do Maroka sa aj tak nechodí za pamiatkami, ale za nezameniteľnou, orientálnou atmosférou, ktorá cudzincom šteklí všetky zmysly. Stačí sa len prejsť cez niektorú z uličiek starobylých marockých miest. Dnešný večer sa stretávame v hotely v podobnom zložení, ako predchádzajúci. Podávame si vodnú fajku s ovocným tabakom. Pýtam sa, či niekto z nich nemá namierené na juh Maroka, aby sme tam niekde dali stretko. Všetci sú to batôžkari a tak sa pohybujú skôr po mestách. Tam kde je dostupnejšia doprava. Či už stopujú, alebo sa zložia na taxík, sú stále odkázaní na niekoho iného. V tomto mám veľkú výhodu. Stačí, keď nepodcením tankovanie a môžem sa túlať po krajine stovky kilometrov denne. No, stovky, či stovku kilometrov, záleží aj od terénu. Na druhú stranu, batôžkari cestujú lacnejšie a nemusia riešiť parkovanie či servis motorky. "Poď s nami na vrchol Jebel Toubkal (4165 m n. m.)," hovorí mi Friedrich. Jeden z Nemcov. "Vážne? Ja som neprišiel som do Afriky mrznúť." žartujem. Podobné konverzácie trvajú do rána. Ani neviem koľko hodín je, keď sa ukladám spať.

Počet najazdených kilometrov dnes - 0.

 20. máj

Balím švestky, dojedám zvyšné ďatle a ovocie podobné marhuliam. Raňajky sú za mnou. že vraj strážené parkovisko. Som pri motorke už pol hodinu, šponujem reťaz a žiaden strážnik si ma nevšimol. Starček, alias strážnik vychádza z plechovej búdky, až keď naštartujem. Jednou rukou si pretiera zaspaté oči a druhou rukou mi máva na rozlúčku. Presúvam sa späť do Vysokého Atlasu. Prechádzam mestečkom Asni a z neho až do dedinky Imlil, ktorá je východiskovým bodom pre výstup na spomínaný najvyšší vrch Severnej Afriky Jebel Toubkal (4165 m n. m.) . Podobne ako cesta do Toufrine, čím hlbšie idem do hôr, tým je cesta horšia, ale za to prostredie a výhľady z vysokých hôr pôsobivejšie. Zastavujem na úplnom konci nejakej zapadnutej cesty. A behom pár minút mám pri sebe pastierky kôz, čo odo mňa pýtajú peniaze. Dávam im nejaké drobné. Urobil som si tu nejaké fotky, tak nech z toho majú osoh aj ony. Ich hrabivosť ma ale núti ich ďalej ignorovať a odísť. Vraciam sa po tej istej ceste do Asni odkiaľ vyrážam na horský priechod Tizi-n-´Test (2100 m n. m.). Riadne si užívam zatáčky, aj keď opatrnosť je na mieste. Je tu úzka cesta a dosť často aj kamene v zákrutách. Za pár dní v Maroku, som videl autá aj motorky v hroznom technickom stave, olejové mláky v strede cesty, smskujúcich motorkárov, 5 metrov do výšky naložené pick-upy a tri havárie. Čo sa mi ale páči je, že tu každý každého na ceste rešpektuje. Pomalší sa stiahne na kraj a dá prednosť rýchlejšiemu. Zo začiatku celá tá premávka pôsobí chaoticky, ale keď si na to človek zvykne, je to super. No a klaksón sa využíva pri predbiehaní a poďakovaní. Schádzam z cesty do polovyschutého koryta rieky aj s motorkou. Je tu nádherná scenéria, tak si idem urobiť niekoľko fotiek. Podceňujem terén a motorka sa váľa aj so mnou v piesku. Všetko v poriadku. Akurát, kým sa mi podarí dvihnúť motorku na kolesá, stíha vytiecť asi pol litra benzínu. Veko nádrže zle tesní. Minul som už kopu policajných kontrol v Maroku. Ako som písal, dávajú o sebe vedieť prenosnými dopravnými značkami, takže človek stihne spomaliť kým si vás všimnú, alebo namerajú. No pred mestom Taroudant, popri ktorom prechádzam, ma ruka zákona zastavuje. Slušne sa pán policajt pozdraví a ukazuje na tachometer. Pritom hovorí niečo po francúzsky. Samozrejme nerozumiem mu ani slovo, ale domyslel som si, že som prekročil rýchlosť. Zase až tak rýchlo som ísť nemohol. Koľko asi dostanem pokutu? Len nech mi nedajú vyžrať to, že som cudzinec. Myslím si. "Chcete vidieť papiere mister? " Opatrne (aby nemal dôvod ma zastreliť :-D) siaham do vrecka bundy pre doklady. Policajt ma chytá za ruku a hovorí: "Okej Okej gou." Potľapká ma po pleci a ukazuje, že môžem ísť. Tak na čo ma zastavoval? Mám radosť, že sa táto situácia obišla bez pokuty a až do Agadir dodržiavam poctivo predpisy. Ísť pomalým tempom v Maroku v kolóne aut je doslova utrpenie. Po chvíľke terigania sa v dopravnej zápche, mám chuť oprieť to o strom. Chcem tým povedať, že staré dízlaky tu čmudia spôsobom parníkov z predminulého storočia. 30 ročný Mercedes, v ktorom sedí spokojný taxikár, má odjazdené bez mála 10krát okolo sveta. Tieto legendárne nemecké autá sú tu veľmi obľúbené. Na noc ostávam v meste Agadir v malom hoteli. Motorku parkujem rovno v kancelárii majiteľa, ktorá je na prízemí. Na večeru mi bolo doporučené dať si cícerovú polievku Harira, ktorá je národnou, marockou špecialitou. Z obrovského, obhoreného hrnca mi ju naberá obsluhujúci miestnej vývarovne a ako prílohu k tejto hustej polievke dostávam varené vajíčko ešte v škrupine, zopár datlí a dve cukrovinky sypané sezamom. No aby mi málo nebolo, pýtam si ešte celý chlieb.

Počet najazdených kilometrov dnes - 400.

 21. máj

Z rána vyrážam popri pobreží Atlantiku. Je zamračené a pofukuje západný vietor. Príjemná zmena po pár dňoch horúčav, keď sa teplota šplhala na štyridsiatku. Z vysokých útesov je krásny výhľad. Prostredie je tu vyprahlé. Jediné čo tu rastie hojne, je zmes čudných, rastlín s tučnými listami. Niet sa čo čudovať. Len niekoľko kilometrov vzdialená Sahara mení túto polopúšť na ťažko obývateľnú pustatinu. Mimo oficiálnej cesty sa mi jazdí dosť zle. Hlavne kvôli všade prítomným kameňom veľkým ako dlaň. Chcem ale kopírovať pobrežie v čo najkratšej vzdialenosti a preto tento terén jazdím aj tak. Mojou odmenou je neskutočná scenéria, kde okrem pár rybárov nik nie je. Zastavujem len pár metrov od pobrežia a varím si obed. Po ňom kávu. Popri mne prechádza rybár. Pozdravím sa. On tiež. S úsmevom vyťahuje rybu z plátenej tašky a podáva mi ju. S vďakou odmietam. Snažím sa mu vysvetliť, že ju nemám ako pripraviť. Popravde mám. Mohol by som si ju uvariť vo vode, ale nechce sa mi piplať s jej čistením. Ešte raz sa pozdraví a odchádza. Ja tiež. Pokračujem v ceste popri pobreží. Kotvím už o pár desiatok kilometrov ďalej na juh, asi 50 km za mestom Sidi-Ifni. Rozhodujem sa tu ostať zvyšok dnešného dňa. Obed a kávu som si už doprial, tak len vylihujem vedľa motorky a počúvam príboj Atlantiku.

Počet najazdených kilometrov dnes - 240.

22. máj

Vstávam. Po raňajkách sa idem rozhliadnuť po blízkych útesoch, urobiť nejaké zábery. Okúpať sa. Páči sa mi tu tak, že ostávam ďalší deň kempovať na tom istom mieste. Dobre, že som sa ešte v Agadir zásobil vodou a potravinami. Na dnes toho ešte mám dosť, ale zajtra sa už budem musieť presunúť na iné miesto. Je tu tak ľudoprázdno. Celý deň tade nik neprešiel a k najbližšej poľnej ceste to mám tak 4 km a k asfaltovej tak 15 km.

Počet najazdených kilometrov dnes - 0.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE