Na Saharu a späť

23. máj

            Vstávam zavčasu. Prebudila ma zima. Smiešne. Poobede tu bude tak 35 °C. Po suchých raňajkách a káve vyrážam viac na juh. Niekoľko desiatok kilometrov ešte kopírujem pobrežie. Najradšej by som pokračoval smer Mauretánia, ale na tú si ešte musím počkať. Dosiahol som najjužnejšie miesto svojej trasy. V meste Tantan sa otáčam a vraciam sa cez Sidi-Ifni a Tiznit. Prechádzam pohorím Anti Atlasu, srdcom týchto pustých kopcov, mestom Tafraoute. Riadne mi pripeká na tú moju čiernu kombinézu. Čím ďalej od pobrežia Atlantiku pôjdem smerom na východ, tým teplejšie bude. Dnes som už vypil 4 litre vody. V miestnom obchode dopĺňam pitný režim a ďatle, ktoré sú tu na predaj v každej dedine. Tak som si ich obľúbil, že ich jem počas celého dňa. Pokračujem ďalej, hltám kilometre až kým sa nezačne zvečerievať. Stan si dnes rozkladám na lúke v suchej tráve, tak snáď tu nenaďabím na nejakých jedovatých spolubývajúcich.

Počet najazdených kilometrov dnes - 350.

24. máj

           Od rána stretávam ťavy. Väčšinou sú voľne žijúce. Tie sú v tomto prostredí naozaj doma. Pred obedom mi s pod palmy popri ceste zdravia dvaja Francúzi. Sú to vlastne prví moto-cestovatelia, čo tu v Maroku vidím. Cestujú na starších GS-kách. Zastavujem na kus reči, vymeniť si nejaké info a tipy kam zájsť. Oni prichádzajú z opačného smeru ako ja. Odporúčajú mi zájsť do mesta ..... (zabudol som názov), že je tam skvelé vyschnuté koryto rieky, kde sa dá pojazdiť. No zvážim to. Už som sa raz v riečisku vysypal, tak prečo nie aj druhýkrát. Mám obuté enduro pneumatiky len do ľahkého terénu a naložená je príliš ťažká. Začína fúkať celkom silný vietor. Nesie zo sebou aj jemný Saharský piesok, ktorý sa mi lepí na krk. To je jediná odhalená časť tela, čo za jazdy mám. Sťahujem si kuklu úplne dolu a bundu zipsujem až na doraz.

            Často zastavujem, kvôli pitnému režimu. Čítal som, že človek si za takejto horúčavy ani neuvedomí smäd a telo je už dehydrované. Ja som naopak smädný neustále. Len čo sa napijem, už cítim sucho v krku. Do obeda je slušných 30 °C. Okolo druhej poobede už 40 °C a okolo piatej šplhá teplota nad 46 °C. Tu musím pochváliť japonských konštruktérov motoriek. Ani za extrémnych podmienok sa mi motor neprehrieva. Kritické je hlavne jazdenie mimo spevnených ciest, kde si nemôžem dovoliť vyššiu rýchlosť a tým efektívnejšie chladenie. Dnes som minul len niekoľko menších dedín a berberských stanov uprostred ničoho. Je tu tak riedke osídlenie, že aj 30-50 km nikoho nestretnete. Dupľom keď jazdím mimo asfaltky.

Počet najazdených kilometrov dnes - 240.

25. máj

          Pustina, prázdnota, polopúšte a púšť úplná, kde sa čas od času z poza kopca objaví dedinka či mesto obkolesené palmami. Takto by sa dalo charakterizovať jednou vetou, to čo som dnes videl. Domáci tu žijú skromne a sú aj menej nároční oproti svojím arabským spoluobčanom zo severu. Predavač v obchode sa nesnaží vytrieskať zo mňa maximum peňazí. Pýta si toľko, aby bol spokojný on aj kupujúci.

Počet najazdených kilometrov dnes - 250.

26. máj

          Z rána navštevujem jednu z najznámejších pamiatok Maroka Ait-Ben-Hadou. Označuje sa ako ksar, čo znamená opevnené mesto. Jeho hradby a hlinené domčeky sa vypínajú nad riekou Ounila. Z diaľky zaujímavý pohľad. No zblízka mi to už tak veľkolepé nepríde. Myslím si, že takéto monumenty sú najkrajšie, keď si od nich človek drží väčšiu vzdialenosť. V dedine vedľa Ait-Ben-Hadou, ktorá je aj vstupom pre ksar je kopa drobných predajcov suvenírov, niekoľko kaviarní, nie je tu problém ani s ubytovaním. Nezdržiavam sa tu o nič dlhšie ako je potrebné pre pár záberov. Vyrážam odtiaľ smer Rissani. Asi 120 km pred Merzouga, mojím zajtrajším cieľom, zastavujem. Nachádzam opustený domček z hliny stojací úplne osamote. Zisťujem, či je naozaj prázdny. "Bonjour. Je niekto doma?" Nik tu nie je. Nik sa neozíva. Zadná stena domu mi robí závetrie a tiež tieň.  

Počet najazdených kilometrov dnes - 270.  

27. máj

           Schádzam opäť mimo asfaltovej cesty. Zazrel som v diaľke túlať sa nejaké ťavy a chcem si urobiť pár fotiek. O pol hodinu na to už zase dvíham motorku zo zeme. Ostala visieť na krajnici v mäkkom piesku a po neúspešnom vyprostení mi padla na zem. Prišiel som o pravú smerovku, kryt brzdovej páčky a oškrel som blatník a kufor. Sakra. Dobre tu motorku doriadim. "Nevadí. Ide sa ďalej ! :-D " Nestalo sa nič čo by nevyriešila izolepa.

            Som v meste Merzouga. Kde sa nachádza časť Sahary zvaná Erg Chebbi. Je to obrovské pieskovisko o rozlohe 20x10 km s pieskovými dunami vysokými aj 160 m. Ono typická Sahara je skôr kamenistá, ale v niektorých jej častiach sa nahromadia pieskové duny, ktoré sú tak známe z filmov a obrázkov.  Pri obede v meste sa mi prihovorí majiteľ malého hotela. Vraví, že vlastní hotel priamo pod dunami, asi 2 km odtiaľto. Súhlasím, že sa pôjdem pozrieť, či je to vážne tak. Popravde, po pár dňoch kempovania na Sahare, doslova túžim po studenej sprche. Domáci ma víta mätovým čajom. Ponúka mi vlastnú izbu a tečúcu vodu. Nič viac mi už dnes netreba. K tomu ešte večera a raňajky grátis. Toto si nedovolím odmietnuť. Vonku je 45 °C. Počkám aspoň do západu slnka, kým sa vyberiem brodiť pieskom a  urobiť pár fotiek. Aj tak sa toto miesto ukáže v tom najkrajšom svetle až pri západe či východe slnka. Vtedy je svetlo najmäkšie a pieskové duny hrajú rôznymi farbami.

Počet najazdených kilometrov dnes - 130.

28. máj

          Po raňajkách mám sladko až za ušami. Hneď ako ma pán domáci uvidel vyjsť z izby, tak ma zavolal k stolu. Tu je pripravených 6 misiek a dva pecne chleba. Raňajky pozostávajú z jahodového džemu, nejakého oranžového džemu (nedokážem identifikovať chuť), masla, olivového oleja, medu, taveného syra. Všetko to je prikryté fóliou kvôli stovke vrabcov, čo tu v predsieni hotela majú úkryt pred slnkom.

            Vyrážam. Pieskové duny Erg Chebbi sa mi strácajú za chrbtom. Podobne, čím viac na sever pôjdem, tým viac bude krajina zelenšia. Celá táto oblasť, akokoľvek je pustá a vyprahlá, má niečo do seba. Denno denné 45 °C teploty síce dajú človeku poriadne zabrať, ale pocítiť Saharu na vlastnej koži stojí za to.

             Ako tak pozerám na tachometer, mám za sebou 7000 km svojho výletu a ďalších 7-8000 km ma ešte čaká. Len dúfam, že nemám to najzaujímavejšie už za sebou. Ako si tak jazdím kaňonom rieky Todra,  Gorges du Todra začínam mať pocit, že nie každý v Maroku je tak nadšený z cudzincov. Niektoré deti sa mi tu zdravia prostredníkom a pár z nich si aj kameňom hodilo. No je to skôr ojedinelí prípad ako pravidlo. Kaňon tvoria skalné steny Vysokého Atlasu vysoké aj 600 m a oázy, kde ľudia pestujú zeleninu. Najväčšou oázou je mesto Tineghir na úplnom juhu, tam kde som vchádzal do kaňonu. Rýchlu jazdu tadiaľto neodporúčam. Cesta je zväčša v zlom stave, v zákrutách kamene a nánosy piesku. Odchytávajú ma tu dvaja miestni, či so sebou nemám nejakú vodu. Dávam im poslednú fľašu vody. Ale potom pýtajú cigarety a peniaze. Dochádza mi, že tá voda je len zásterka, ako niečo vyžobrať od turistu. Takýmto žobraním u mňa neuspeli. Každý cestovateľ sa po určitom čase stane imúnny voči takémuto "okrádaniu". Jedna vec je, ak na ulici žobre matka s dieťaťom, alebo starý človek, to je človeku ľúto a obetuje pár drobných. Ale v prípade týchto dvoch dospelých a zdravých chlapov, čo si chcú "zarobiť" najľahšou možnou cestou, mi neostáva nič iné ako ich odignorovať. Okrem toho, vo vrecku mám už len malú hotovosť potrebnú na benzín. Nemám v úmysle na tomto kontinente použiť bankomat. Noc trávim v meste Khénifra.

Počet najazdených kilometrov dnes - 450.

29. máj

          Po internete za zvyšný marocký kredit hľadám vhodný trajekt, ktorým sa preplavím späť do Európy a nedorazím do Španielska o polnoci, tak ako som dorazil do Maroka. Vyráža z ďalšieho španielskeho mesta na území Maroka, z mesta Ceuta o 9:45. Dorážam k Marocko-Španielskej hranici. Nechcem sa dnes ešte dostať do Ceuty, lebo neviem ako to tam bude s ubytovaním, prípadne s flekom na kemp. Po internete som nedokázal nájsť hotel pod 45 €. Tak aspoň že 5 km od hranice objavujem perfektné miesto pre kemp. Síce tu trošku fúka, ale výhľad mám na celú Ceutu a široké okolie.

Počet najazdených kilometrov dnes - 450. 

30. máj

          Vstávam o siedmej ráno. Hygiena, raňajky, káva a zbalenie stanu v pohodovom tempe mi trvá tak hodinku. Takže mám viac ako 1,5 hodiny, aby som stihol kúpiť lístok na trajekt a nalodil sa. Prístav je odo mňa tak 15 km podľa mapy, takže pohodička. Na hranici sa na mňa zase vešajú traja "pomáhači". Všetkých ich odmietam. Možno aj  preto stojím pred búdkou colníka už 15 minút. Spokojným hlasom sa ma pýta kde vlastne to Slovensko je a či patrí do Európskej únie. "Samozrejme, že patrí." Prstom mu ukazujem na prednú stranu pasu, kde je to veľkým tlačeným písmom. "Aké krajiny so Slovenskom susedia?" pýta sa ma, akoby ma skúšal. Nakoniec je ale všetko v poriadku a získavam pečiatku do pasu. Stále mám ešte hodinu čas. Navigujem sa podľa značiek Puerto (prístav). Zastavujem sa pri budove "Ticket sale" a pýtam si lístok do Španielského mesta Algeciras. Mám ešte nejaký čas, tak ho trávim v miestnej kaviarni. Dokonca ešte aj v prístave čakám na checking. Tu tri Marocké dievčatá predávajú suveníry, šatky a neviem čo ešte. Mám ešte 100 dirhamov vo vrecku, tak jednej z nich prispievam na krajší deň. Tá mi z vďačnosti dáva celý sáčok príveskov a ešte vešia na motorku nejaký náramok pre šťastie.

            V Algeciras sa nezdržiavam. Mám namierené do Sevilly. Podľa referencií je to skvostné španielské mesto. Ale prvé čo musím urobiť, je zájsť na umývarku. Z afrického kontinentu si zo sebou nesiem kopec prachu a piesku.  Niekoľko kilometrov pred Sevillou sa ubytovávam v malom penzióne. Aj tak je tu farma na farme a samá rovinka. V takýchto miestach je náročné nájsť dobré miesto pre postavenie stanu. K tomu sa riadne zamračilo, tak snáď nebude zajtra pršať. To by ma veľmi mrzelo.

Počet najazdených kilometrov dnes - 200.

Záver

        Hlavným cieľom mojej cesty bola vlastne cesta samotná. Oddýchnuť si od povinností a práce. Zmeniť pracovný režim a prepnúť na režim slobody. Veď čo iné nám môže dať viac slobody, ako cestovanie bez obmedzení, spoznávanie nepoznaného a každý deň stretnúť nových ľudí rôznych kultúr. Ale čo sa týka hrubého plánu ktorý som mal, krajiny ktoré som navštíviť chcel som aj navštívil. Až na pár nepredvídateľných problémov, sem tam nepríjemného počasia som si to celé užil do poslednej sekundy.

Teraz keď som už doma, ľutujem len to, že som na niektorých miestach neostal dlhšie. V tom má prsty  túžba napredovať a objavovať stále niečo nové. Tá potvora ma tlačila a tlačí ma vpred neustále. Možno to nebude hneď o pol roka, možno ani o rok, ale viem, že podobnú cestu uskutočním opäť a bude to prinajmenšom rovnako veľkolepý zážitok, akým bola cesta táto. Nebudem tu teraz vyťahovať žiadne epické frázy či citáty ako je zvykom pre inšpiráciu v závere. Každý si volí cestu sám, musím vás však upozorniť, že cestovanie je vysoko návykové a preto sním treba začať čím skôr :-D .

Ako som písal na začiatku toto bola len časť cestopisu, ktorá sa týkala Maroka. Zvyšok si viete bezplatne a bez reklám pozrieť cez tento link.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE